1. Námestia? V obraze mesta mi chýba myšlienka námestia
Námestia sa zdegradovali na hlučné križovatky, na semafory, zhon, napätie, nadávky šoférov na semaforoch, na prechodoch pre chodcov. Myslím si, že námestie je stretom, stretnutím predovšetkým ľudí. Tak ako v minulosti na križovatkách obchodných ciest vznikali obce, mestá a tie dostávali svoj ráz a rozširovali sa okolo prvotného námestia, kde križovanie ulíc znamenalo styk, výmenu informácií, obchod, stretnutia komunít z iných ulíc, národov a vyznaní, miestami viery, nádeje, pokory. Boli zbernicou iných menších uličiek. Tam sa prepriahali kone, vymieňali informácie, tam boli stisky rúk po stretnutiach svetom roztrúsených duší, tam sa stískali spriaznené duše vo chvíľach odlúčení.
Námestia boli akousi oslavou, dôstojným miestom v obývanej aglomerácií. Tam vznikali prvé krčmičky, banky, trhy, obchody, svätostánky, tam sa stretávali ľudia a vytvárali si priestor na stretávanie sa a na riešenia. Boli miestom, čo bolo strategický významné, orientačným bodom s názvom, čo nieslo meno nejakej významnej osobnosti, udalosti, či iného symbolu vzdania úcty. Malo svoje dominantné postavenie, prvky, pamätníky, parčíky, služby.
A miestom pre ľudí.
Všetky okolité budovy na postranných uliciach čo budovali vstup na takéto námestie, boli podriadené myšlienke dominancie námestia, v úcte pred ním. Gotickí predkovia nám tu zanechali princíp, obdivovaný nadčasovo aj dnes a hádam v budúcnosti, princíp, čo je lákadlom turizmu.
Dnes?
Dnes mi pripadá, že námestia stratili svoju tvár, zmizla pohľadová os, zmizla úcta k nim. Zmizlo umenie z týchto miest, zeleň. Prišla dlažba betón, asfalt, moderné budovy, čo zatienia poslednú zelenú byľ na vyschnutej zemi. Zmizli ľudia, prišli autá, parkoviská, zhon a prepravná lenivosť. Drobné ľudské bytosti sa stratili v zmätečnom zmätku značiek, príkazov, zákazov, reklám. Namiesto stromov všakovaké stĺporadie, zábradlia, ploty, káble, namiesto vzhľadných budov bilbordy. Namiesto slobody zebrované koridory. Namiesto stretávok, anonymita a chlad. Všetko to padlo za obeť motorizmu, civilizačných prvkov, náhlenia sa a bezohľadnosti.
Toto sa má odovzdávať nasledujúcim generáciám?
Prečo človek ustúpil? A komu vlastne?
Nebolo to pôvodne určené pre človeka?
https://i.pinimg.com/564x/25/f4/0c/25f40cc5655803a55856b8e867f2f3aa.jpg
Rešpektujme úlohu námestí v urbanizme a architektúre.
Rešpektujme
ľudí! A pritom najmä prírodu. Budujme priaznivé podmienky pre sociálne
spolunažívanie, pre vnemy, pocity, ktoré ešte hádam zostali v našich dušiach.
Hádam to stojí za to budovať priaznivú spoločenskú klímu.
Nuž idúc takto mestom pešo, ako základným prirodzeným spôsobom dopravy, dnes už na okraji záujmu spoločnosti, rozjímal som a či skôr nadával na prvky mestského interiéru, na stav zelene, na zamorenie reklamami, na stav pamiatok, na vzhľad našich významných námestí, uličné zákutia, dvorové partie, parky, miesta na rekreáciu, šport, oddych, kultúru, na rozjímanie nad krásou, ktorá kdesi zapadla prachom a vyšla z módy.
Namiesto bodov, kde by spočinuli oči návštevníka,
namiesto výtvarných skulptúr, čo skoro úplne zmizli, namiesto zelene, čo tiež redne a do nej zakomponovanej architektúry s ľudským merítkom, namiesto pohľadu na pokojnú vodnú hladinu, namiesto krmítka pre divé kačičky, labute, ihrísk pre deti a hájikov pre zvieratká, namiesto toho sú bilbordy, semafóry, značky, tabule, smetné smrdiace nádoby so samoobsluhou a fasády poťahané reklamnými sieťami, autá na chodníkoch, staré budovy, čo kričia v túžbe záchrany o pomoc, hrdé skelety nových a pompéznejších budov, vedľa prázdnej a chátrajúcej budovy, čo čaká na milosrdnú eutanáziu, po čase nezáujmu, kľučkovania a kšeftov, hoc vek na to ešte zďaleka nemá.
Ako sa môže cítiť človek stratený
v tejto džungli informačných zmätkov, útokov, neustálych vnemov, hluku, smradu, dymu, namosúrených a nekomunitatívnych ľudí. Všetko negatívne vplyvy, čo už podprahovo útočia na naše chovanie a prejavujú sa niekde inde, na psychike a kondícií mestského jedinca.
Dnes už nevidíš súsošia na plochách, mozaiky, rozličné skulptúry,
pekný mestský mobiliár, drobnosti, čo nám dizajnovo, nielen účelovo spríjemňujú život. Pojem krásy je prehlušený komerciou. Fasáda neudržiavanej postaršej budovy prekrytá reklamnou sieťovanou plachtou, akoby sa za ňou padajúca omietka takto vyriešila, je vlastne len ukážkou takejto potemkiády. Záhradné prvky sú skôr pamätníčkom autora než lavičkami určenými na sedenie a či hranie šachu, pri nejakom stolíku. Stromové kmene obalené dlažbami, obrubníkmi, aby sa tam udusili a následne sa mohli prehlásiť za suché a určené na likvidáciu s možnou prípravou a argumentom, na zmenu účelu takto dosiahnutého umierajúceho územia.