ZASTÁVKY, NALEPOVAČKY

Aj taký banálny problém, akým by mohol byť problém sklenených zastávok v meste budovaných či už v rámci eurofondov a či za vlastné, sa problémom stal.
Pôvodný zámer mať pre zákazníka mestskej hromadnej dopravy prívetivé prostredie, vybavené elektronikou a informáciami, s pocitom bezpečnosti, úkrytu a estetického výhľadu, sa stal problém, hádam ako z mnohými a mohými vecičkami.

Presklenené plochy, sú fajn. Vidno všade a je ťa vidno odvšadiaľ.

Sklo, čo mohlo byť vyriešené ako priehľadné s tónovaním, matovaním, vzorovaním a čímkoľvek ešte, však nemalo ostať osamotené bez zelene, čo by zabránila skleníkovému efektu, čo tam teraz je. Sklo sa stalo vrahom nevinných vtákov, pre nepoznanie problému, pre neakceptovanie fungovania prírody, pre ľahostajnosť. Dodatočné nalepovačky polemiky predlhé naťahovačky sú toho výsledkom.

A akoby nemohli existovať integrované riešenia, kde zeleň je integrovanou súčasťou riešenia, dokonca prinášajúcou žiadúci mnohostranný efekt a nie dodatočnú stafáž doloženú napr. vo forme trápnych a zavadzajúcich betónových črepníkov.

Akoby vyschol prameň architektonickej tvorby pri tvorení prostredia a tvorba sa zmenila na poberanie fondov, na púhe plnenie nejakých bodov, bez hlbších súvislostí a vnímania spojitostí. Bez fantázie.

Akoby zastávky nemohli mať lavičky a odpadky na koše. Lavičky sa dajú totiž riešiť aj tak, že výrazne znemožňujú polihovanie bezdomovcov, hoci pri poskytovaní prvej pomoci je to kontraproduktívne.

Nastala doba a u nás je obzvlášť zreteľná, doba dobývania, pomýlenej pýchy, diletanstva a dekadencie myslenia, zdeformovaná politickými a diletantským vplyvmi, čo generujú neustále nové a nové problémy do budúcna.